Prišla k nám pracovať Natália. Prekvapila nás už pri prijímacom pohovore keď na stroji, na ktorom sme zisťovali manuálne zručnosti, predviedla oslnivý výkon. A prekvapuje nás dodnes ako sa neustále zlepšuje. Vyrábame malé, ale zložité elektronické zariadenia. Od začiatku mi Natália hovorila, že najzložitejšia operácia je mikrospájkovanie a myslí si to stále, aj po viacročnej praxi. Ale najviac bola prekvapená, keď zistila, že nemáme vo výrobe majstrov. „A kto mi povie, čo mám robiť?“ vyhŕklo z nej zdesene.
Vysvetlil som jej, že sa bude riadiť svojím osobným týždenným plánom a v príslušnom dni sa s kolegyňami dohodne, čo práve bude robiť. Aby si nezavadzali a výroba bežala plynule. Plán bude stále vyobrazený na monitore na stene, stačí keď si zvolí svoje meno a hneď vidí koľko operácií má v pláne aj koľko jej ešte zostáva urobiť. A k tomu ešte aká je produktívna, či je rýchlejšia alebo pomalšia voči priemeru za posledné tri mesiace. Aby sa mohla sama seba riadiť v zlepšovaní produktivity. Lebo od toho, ale nielen od toho, bude závisieť rast mzdy pre nasledujúce obdobie. V pondelok to s každým predebatí personalistka, aj to prečo bol plán splnený či prekročený alebo čo tomu bránilo, že splnený nebol. A zároveň minútku – dve si dajú o tom, aké predsavzatie si dáva pre zlepšovanie na budúci týždeň a v čom. Na záver vždy príde otázka, čo môže pre to firma urobiť, čo by jej v práci pomohlo.
Natáliu to na chvíľu ukľudnilo.
To všetko je možné vďaka tomu, že je vo výrobe snímané čo, kto a kedy robí. Systém je vytvorený tak, že údaje sú získavané aicky z každej pracovnej operácie a spracované v počítači. Údaje o pláne a jeho plnení sú v reálnom čase stále k dispozícii každému operátorovi. Výsledky z predošlého týždňa sú zapracované do plánu na nasledujúci týždeň. Ľudia sa sami riadia svojím osobným plánom a po vzájomnej dohode s ostatnými robia konkrétnu prácu tak, aby boli stroje čo najrovnomernejšie využité.
Keď sa Natália zabehla v práci, sama povedala, že to funguje dobre.
Väčšie obavy mala so splnením osobných požiadaviek pre získanie svojej značky kvality. Lebo tu je zavedená samokontrola. Operátori sa na každý výrobok vlastne podpíšu – fixkou napíšu svoju osobnú značku, aby to netrvalo dlho. „No dobre“, poznamenala raz Natália. „Ale čo ak už budem mať tú značku kvality a nebudem si celkom istá, či je diel zhodný?“ Povedal som jej, že sa môže spýtať hocikoho so značkou, aby sa jej na to pozrel a keď ani to nebude stačiť, nech odloží diel do zadržaných a môže o tom rozhodnúť spolu s kvalitárom. Podstatné je, že keď vznikne akákoľvek malá pochybnosť o kvalite, treba to riešiť s plnou vážnosťou a zodpovednosťou a nie tak, že „to je dobré“.
Operátori to pochopili. Dôkazom je aj, že sa zatiaľ nevyskytla žiadna vonkajšia reklamácia.
Spočiatku si Natália ešte potrebovala zvyknúť na to, že tímlíderka zvoláva krátke porady a že si, bez majstra, sami riešia veci. Najzvláštnejšie bolo pre ňu, že sa v roli tímlíderky postupne striedali všetci operátori, ktorí majú značku kvality. Takto si riešia, že kto čo práve bude robiť keď vznikne na niektorom pracovisku úzke miesto, ale aj, že kedy sa pôjde do divadla alebo na výlet. Alebo minule si vyberali nábytok do kuchynky. Gauč pre oddych cez prestávky, ktoré si môžu sami voliť, už majú. Super je tiež, že prestávky majú platené, to ešte nepočula, že by to mali aj inde. A mohli si aj zvoliť, ako budú steny vymaľované – dostali farbu a veci a sami si skrášlili priestory.
Mali sme workshop o toku peňazí od zákazníkov cez firmu na účty ľudí a veciach okolo toho. Krátko po tom mi Natália povedala položartom, že jej sa tak páči vo firme, že by sem chodila aj keby nemala výplatu. Spýtal som sa jej, že odkiaľ by mala peniaze na život, na platenie účtov a tak. „Takto som o tom nerozmýšľala“, odvetila s úsmevom. Bolo to príjemné počuť, hoci nám bolo obom jasné, že je to v praktickom živote nereálne.
Tak takto nejako to v hrubých rysoch vyzeralo, keď firmu kúpili Švajčiari.